Matthew Claythorne
NICK: Deucalion
JMÉNO: Matthew
Claythorne
RASA: Mutant / 4. třída
POHLAVÍ: Muž / Homosexuál
VĚK: 36
KONTAKT: Edkomajer@gmail.com
PŘEZDÍVKA: Overpoint
SPOLEČENSTVÍ: Mutant Underground
PRÁCE: Taktik
/ špión / poľná podpora MU
FACECLAIM: Charlie
Hunnam
MUTACE
- Elektrokinéza: Matthewova jediná schopnosť, avšak vďaka tréningom, vlastnej
vytrvalosti a samotnej prírode ju vypracoval na vysokú úroveň.
Základom jeho metaľudskej stránky je limitovaná kapacita vlastnej
energie, ktorú možno využiť na chod schopností, a preto si tento
nedostatok musí nahradzovať absorbovaním elektriny z okolitých
zdrojov. Ak by to nerobil, tak po vyčerpaní by dokázal vytvoriť
maximálne zopár iskier. Musí však byť opatrný, pretože sa
ľahko môže preťažiť a ak by sa prílišného množstva
elektriny nezbavil, uvaril by sa zvnútra rovnako ako prehriaty
stroj...alebo by explodoval ako termálna bomba. Matthew dokáže s
touto schopnosťou fantastické veci. Dokáže elektrinu produkovať
a vrhať ju do priestoru, čo je perfektný spôsob útoku i obrany,
ale taktiež z nej môže vytvoriť akési predmety - na toto však
potrebuje existujúce elektrické zdroje, nemôže ich len tak
vytvoriť zo svojich. Môže sa však stať, že jeho útok odrazia
proti nemu alebo že sám seba zoskratuje, hold proti účinkom
elektrického poľa nie je imúnny. Stáva sa to hlavne, keď sa,
prirodzene, nachádza vo vode a je to život ohrozujúci kúsok.
Taktiež ho možno uzemniť a je skoro bezmocný proti nevodivým
materiálom ako guma alebo sklo, tie totiž negujú jeho schopnosti,
ak sa to tak dá povedať. Vedľajším produktom elektrickej energie
je aj teplo, ktoré Matthew využíva, ak chce niečo zahriať a pri
dobrom sústredení bleskov dokáže objekty aj roztaviť alebo
spáliť, iba to chvíľku trvá a vyžaduje si to buď sústredenie
energie na určité miesto, alebo priamy fyzický kontakt, čo je
však bláznivý nápad, pretože by sa mohol nepekne popáliť. Jeho
schopnosť má však aj pasívne zameranie, ktoré nedokáže
ovládať, nie je nijak nebezpečné, no vie narobiť problémy.
Keďže v jeho vnútri doslovne okrem krvi tečie aj nadmerné
množstvo protónov, iónov a podobných častíc, je samozrejmé, že
okolo seba vytvára elektromagnetické pole prejavujúce sa
problémami s technikou v blízkom okolí. On sám dokáže podobné
polia vnímať až na diaľku sedem metrov, takže si je vedomí
každého mobilu a televízora v jeho bezprostrednej blízkosti...ale
taktiež aj ľudí, koniec koncov, aj živočíchy a rastliny majú
istý náboj, nenápadný, ale je
tam. Osobne má dosť silné podozrenie, že pre ostatných metaľudí
je nebezpečný hlavne preto, že sa ľahko nájde na mape, pretože
za sebou necháva ionizačnú stopu a tá ku nemu napokon vždy
niekoho dovedie - väčšinou sú to agenti S.S., ako ich volá.
Taktiež je ľahké ho odhaliť cez foťák alebo kameru, pretože
vtedy mu žiaria oči a osvetľujú celú tvár a niekedy - aj mimo
takýchto snímok - je na ňom vidieť akási pobleskujúca aura.
Stáva sa to hlavne, keď sa preťaží. Stále to však nie je
všetko. Blesky, ako všetci vieme, sa šíria vzduchom neuveriteľnou
rýchlosťou a on vďaka svojmu X-génu túto vlastnosť taktiež
získal, síce ide len o chabý odraz skutočných bičov oblohy.
Matthew sa dokáže pohybovať až rýchlosťou 260 kilometrov za
hodinu a to všelijakými prostriedkami - letom, behom a tuší, že
aj priamo skrz káble a elektrotechniku, avšak nemal odvahu to
vyskúšať. Čo by robil, keby sa z neho stal živý počítač? Nič
príjemné by to nebolo. Popravde nedokáže skutočne lietať -
vie sa odraziť do veľkej výšky a následne zmierňovať ťah
gravitácie plachtením ako vták s tým rozdielom, že narozdiel od
nich nemá krídla, ale výboje zmierňujúce jeho pád. S behom je
to trochu iné. Keď uteká takou rýchlosťou, svet okolo neho
plynie značne pomalšie, zatiaľ čo z neho vybiehajú modré blesky
a ťahajú sa za ním ako pračudesný mimozemský chvost. Sú tu
však negatíva spojené z tak rýchlym cestovaním: neľahká
koordinácia pohybov vďaka odporu vzduchu, únava, podchladenie,
nadmerné potenie, problémy s dýchaním a brzdením alebo pri
prekročení stanovenej rýchlosti dochádza k preťaženiu. 260 km/h
je taká dead-line, ktorú možno prekročiť, ale nie je to bez
rizika, lebo fyzika začne platiť aj naňho. Hovoríme tu o
preťažení, kedy by sa mu odkrvili alebo naopak prekrvili niektoré
časti tela, čo by v konečnom dôsledku mohlo viesť ku dočasnej
slepote, bezvedomiu a smrti. Preto Matthew neprekračuje stanovenú
rýchlosť, pokiaľ to nie je nutné či to nie je otázka života a
smrti...veď málokedy je schopný dosiahnuť aj tú najvyššiu
bezpečnú hranicu rýchlosti.
POPIS
- Matthew
(alebo skôr Overpoint) už dávno nie je tým poľským chlapcom,
akým býval predtým...pred tým všetkým. Svet a okolnosti ho
prinútili prispôsobiť sa nepriaznivej atmosfére, a tak to urobil,
inak by sa totiž sotva dokázal pohnúť z miesta. Nebola to
dobrovoľná zmena, ale naivita bola guľkou mieriacou do jeho lebky
a optimizmus krátkou slamkou v losovaní, na ktorého konci čakala
smrť. A on chcel - a stále chce - prežiť! Spočiatku bol
poriadne tvrdohlavá nátura, nedal si povedať, všetko robil po
svojom a spôsoboval problémy, za čo ho pár komunít vylúčilo zo
svojich kruhov, takže keď mnohokrát spadol na kolená, musel sa
znovu postaviť a zo svojich prešľapov poučiť. Teraz sa spolieha
na svoje skúsenosti a schopnosti (získané i metaľudské) a ak
čomusi skutočne načúva, je to jeho inštinkt - ten ho totiž
ešte nezradil, čo sa nedá povedať o mnohých individuách v
Poľsku i USA. Je opatrný nielen v tom, čo robí alebo čo a s kým
hovorí, ale aj kde sa pohybuje a celý tento proces len posilnil v
momente, keď si uvedomil, že jeho schopnosť za ním necháva
cestičku z iónových omrviniek. Niet sa teda čo čudovať, že má
hlboko zakorenený problém s dôverou a sklony ku paranoi, síce
nevidí všade nepriateľa, ale skôr hrozbu...a teda vlastne aj toho
nepriateľa. Je celkom pragmatik a podľa toho sa aj rozhoduje: s
chladným úsudkom vyhodnotí, kedy je dobré bojovať a kedy je
lepšie vziať nohy na plecia. A tam to nekončí! Sem-tam, záleží
od situácie, sa prejavuje táto vlastnosť až natoľko, že
seriózne vie zvážiť, či ten alebo onen život stojí za to
riziko. Ak Matthew totiž niečo dokáže, potom to bezpochyby je
videnie vecí a udalostí v ďalekosiahlejšom merítku. Kým X-meni
riešili len povrchné problémy a hrozby spoločnosti, on chce
skutočne svet zmeniť a ak mu história niečo dokázala, potom je
to fakt, že každá zmena započala krvou nevinných obetí a
skončila krvou vojakov. Niekedy má z takého konania výčitky
svedomia, keďže aj on má city, hoci ich skrýva za masku chladu a
absencie emócií patriacu človeku uzatvorenému do seba. Nezhovára
sa moc rád, no je schopný viesť konverzáciu...i keď prvotne
neochotne, nakoniec sa do toho módu predsa len dostane. Je
kreatívny, nikdy to nevyužil v umení ako vo vojenstve. Rád totiž
vymýšľa dobré plány na záchranu iných metaľudí alebo
prepadnutie karaván S.S., ale ako už bolo povedané, uňho účel
svätí prostriedky, a preto majú členovia Undergroundu s jeho
nápadmi problém, keďže oni si ľudský život cenia dokonca aj
vtedy, ak ohrozuje priamo ten ich. Logika im asi veľa nehovorí.
Matthew si však ide za svojim cieľom, avšak na druhú stranu si
uvedomuje, že nemôže ísť na všetko cez steny, a tak robí
výnimky. Prehltne vlastné ego a prispôsobí sa väčšine. Či už
je to paradoxné alebo nie, jednou z jehonajobdivuhodnejších
vlastností je aj ochota pomáhať, možnože sa chce len dočkať
uznania alebo dokázať čosi sebe, ale fakt zostáva: je viac než
dosť ochotný skutočne niečo robiť. Kedysi mal mnoho koníčkov,
ale keď sa teraz musí skrývať, zostalo mu z nich len pár.
Nenechajte sa pomýliť! Napriek jeho nepríjemnosti a trochu drsnému
vzhľadu je to beznádejne ťažký knihomoľ schopný prečítať
päťstostranovú knihu za dva dni, ak si k tomu sadne. Má za sebou
aj krátku amatérsku kariéru spisovateľa, ale s tým neurobil
dieru do sveta. Hovorí aj niekoľkými jazykmi: poľsky, slovensky,
anglicky a pozná pár slovíčok z francúzštiny.
- Matthewova
tvár je presne to, čo vám na ňom udrie do očí, keď oňho
zavadíte pohľadom. Inokedy by takáto vlastnosť bola obrovským
pozitívom v jeho spoločenskom živote, ale ak ste medzinárodne
prenasledovaný metačlovek, tak to rozhodne nie je dobré... Niekedy
totiž ani jeho stíhačková rýchlosť nestačí na to, aby sa
ocitol mimo nebezpečenstva. Je si istý, že by mu nikto nikdy
neodhadol hlboké poľské korene, keďže by viac zapadol medzi
obyvateľov východnej Európy či Škandinávie. Matthew dosahuje
výšku dobrých 185 centimetrov a váhu 88 kilogramov, z čoho
podstatnú časť tvorí svalstvo získané ako prácou s otcom, tak
aj na nich osobne popracoval, veď ak má bojovať s agentmi S.S. a
Interpolom, musí byť vo forme! Už očividnejší fakt, že svoju
štíhlu postavu má obalenú pevnými svalmi, nemôže byť. A
teraz... Čo je na tej jeho okrúhlej tvári tak zarážajúce, až
vám hneď ukradne pár chvíľ pozornosti? Sú to snáď jeho modré
oči? Nie je to nepravdepodobné. I keď to znie ako klišé, Matthew
má neobyčajné oči - jeho X-gény sa totiž neprejavujú iba
elektrokinetickými schopnosťami, ale aj výraznou heterochromiou,
kedy nedostatok melanínu v okolí zreníc sfarbuje jeho dúhovky do
strieborna, zatiaľ čo zbytok je modrý...odtiene tejto farby sa
menia v závislosti od svetla. Niekedy sa mu stáva, že ak sa veľmi
napína alebo sústredí na elektrinu vo svojom tele, po očiach mu
behajú také drobné blesky. Ale ani tieto dva zázraky, medzi
ktorými padá drobný okrúhly nos, nie sú ten pravý pútač. Reč
je tu o jeho vlasoch...keď sa to tak vezme, Matthew má skutočne
niekedy pocit, že sa uňho prejavujú sklony ku albinizmu:
nedostatok pigmentu v očiach, pokožke a taktiež aj vo vlasoch.
Prirodzene je blond, avšak tak svetlý, až sa jeho vlasy (i brada)
zdajú byť biele a to nevidíte každý deň! Či? V účesoch je
dosť neprieberčivý, češe sa, no tam to hasne. Preto je väčšinou
strapatý v akceptovateľnej miere, ale pozná kaderníka a často
ich nechá vystrihať boky hlavy a zvyšok si gélom začeše dozadu.
S jeho chladným vystupovaním sa mu výrazné ružové pery málokedy
zdvihnú do úsmevu, ale keď sa tak predsa len stane, je to akoby
ste z hrozivého medveďa urobili roztomilého plyšového macíka.
Pedantne si udržuje bradu okolo pier - taktiež bielu - a
pravidelne (a s láskou) sa o ňu stará, pridáva mu totiž na veku,
takže nepôsobí ako nedospelý mladík. Svoj šatník Matthew
zaplnil hlavne tmavými farbami a tiež modrou alebo bielou či
zelenou. Visia mu tam oficiálne druhy oblečenia ako košele, obleky
a kabáty, no ani on sa neubráni pohodlnejším hábom modernej éry.
Poslednou vecou, ktorú je nutné spomenúť, je ozdoba na pravom
zápästí - je to obyčajný kovový náramok s ornamentmi, ktorý
dostal od svojej prvej lásky, a teraz je to už iba sentimentálna
pripomienka.
HISTORIE
- Mateusz
Ziemiacierń sa narodil 9. júla 1981 v meste Ostrołęka ležiacej
na sever od hlavného mesta, odkiaľ pochádzal jeho otec Grzegorz,
ktorý sa spolu so svojou manželkou Ewelinou presťahoval preč za
menej rušným prostredím. Spolu s nimi išli aj v tej dobe ešte
len dve deti - syn Jarosław a dcéra Lena. Obaja sa zamestnali na
typickom dedinskom JRD, keďže v dobe komunizmu to nebolo nič
nezvyčajné a patrilo sa to. Dostali od štátu byt a tam celé roky
žili a Mateusz vyrastal. Keď bol väčší, veľmi často chodil za
rodičmi obšmietať sa spolu s tromi súrodencami (najmladšia
Dorota sa narodila dva roky po ňom) a možno dospelým trochu
vypomôcť s ľahšími prácami, koniec koniec, do toho kolektívu
celkom aj pasovali. Ale už keď mal chlapec osem rokov, komunistický
režim v jeho domovine padol a nahradilo ho žiarivá demokracia. Čo
to znamenalo preňho? Skoro nič až na trochu iné učebné postupy
v škole, politické heslá a to, čo učitelia hovorili a považovali
za pravdu. Stále chodieval za otcom na družstvo, aby mu pomáhal a
ako rástol, tým viac bola táto neplatená brigáda potrebná,
pretože jeho otec starol. A Mateusz? Ten svoju budúcnosť videl na
takomto pokojnom mieste, kde je život viac než dosť prostý, no
rodičia nesúhlasili, videli totiž, že ich syn má na viac rovnako
ako ostatné deti, a preto ho podporovali najmä v učení...niežeby
z toho bol v tej dobe nadšený! Už v siedmej triede zistil, že
hoci má "prácu" družstevníka rád, na teoretickej úrovni ho
veci s tým spojené ako biológia a mechanika nudia - svoju lásku
našiel skôr v zemepise a histórii. Stačilo sa ho opýtať na
nejaké miesto či udalosť a už sa pustil do zdĺhavého
rozprávania o veciach, o ktorých bežný smrteľník jakživ
nepočul. Videl súvislosti a naplňovalo ho to. Preto si za strednú
zvolil gymnázium, aby mal čas bližšie si určiť životné
priority. Celý jeho život sa však otočil hore nohami, keď mal 17
rokov a cez jarné prázdniny sa s celou rodinou vybral na
niekoľkodňový výlet na jazerá ležiace v ďalekom
severovýchodnom Poľsku. V predposledný večer ich pobytu boli na
výletnej loďke, keď ju zastihla búrka. Paluba sa kývala, kýl
nebezpečne trmácal a vtom do vody hneď vedľa trupu udrel blesk.
Drevo ten tlak a teplo nevydržalo a loď doslova roztrhalo na kusy.
Tí, ktorí neumreli okamžite, sa v bezvedomí utopili v chladných
jazerných vodách. Čo sa však týka Mateusza, nejak dokázal túto
katastrofu prežiť a doplávať s otcom a sestrou Dorotou na breh.
Počas ďalších dní prehľadávali záchranári zbytky vraku, dno
i pobrežie, našli aj jeho matku a starších súrodencov, ale sotva
sa dali rozoznať - ten výjav sa mu navždy vrezal do pamäte. Po
tejto tragédii sa ich kedysi pevná rodinná súdržnosť rozpadla
na prach: otec stále viac a viac pracoval (a pil), sestra študovala
a Mateusz robil to isté. Niečo však bolo iné...on bol iný.
Začalo to nevinne výpadkami prúdu, problémami s elektrickými
prístrojmi alebo častým "kopaním." Až po niekoľkých
mesiacoch omylom dokázal vytvoriť prvý blesk a podpáliť triedny
kvetináč. Keď sa situácia zhoršovala, útechu našiel prekvapivo
v spolužiakovi, s ktorým sa nikdy predtým nezhováral. Walenty
Król bol futbalista a či si to elektrický chlapec chcel priznať
alebo nie, priťahoval ho nielen po fyzickej stránke, ale aj
charakterom. Iste, správal sa ako typický športovec-egoista, ale
len čo bola jeho parta fuč, zrazu bol úplne iný a do tohto
chalana sa Mateusz zamiloval. Už len myšlienka naňho mu pomohla
krotiť čoraz nebezpečnejšie výboje energie, a tak jedného dňa,
možno z vďačnosti možno z chvíľkového pobláznenia, mu
vyjadril svoje city. Súkromne, keďže Poliaci nepatria medzi
liberálne národy v otázkach sexuálnej orientácie. Očakával
nadávky, odmietnutie či počiatky tvrdej šikany a potupy, ale ani
v najbláznivejšom sne by mu nenapadlo, že by mu to mohol opätovať
- o presne to sa stalo! - a na dva kratučké roky bol
najšťastnejším človekom an svete. Po maturite z jeho obľúbených
predmetov odišiel Mateusz do mesta Bielostok
študovať pedagogiku a vtedy prišiel ten ťažký okamih, kedy sa
museli rozlúčiť, pretože každý chcel ísť iným smerom.
Mateusz v tej chvíli prišiel o srdce a jeho schopnosti sa zase
začali vykyvovať spod kontroly. Z toho dôvodu zašiel domov za
otcom, aby sa od neho dozvedel, čo sa to s ním celé tie roky deje.
Dostali sa mu však len zdesenia a zlomená troska, ktorú kedysi s
láskou nazýval otcom, ho vyhodila z domu s tým, že je netvor. Čo
mu zostávalo? Hrejivé spomienky na chlapca, o ktorom kedy-tedy
počúval, akú žiarivú kariéru profesionálneho futbalistu má
pred sebou. Počas štúdia odhalil Mateusz ďalšiu svoju vášeň:
knihy. Boli to diela slovenských autorov ako Martin Kukučín alebo
Milo Urban, ktoré ho dostali ku čítaniu, rozhodným sa však stala
Anna Karenina z rúk Leva N. Tolstoja, čo je celkom paradoxné
vzhľadom na to, že počas študovania na vysokej škole sa z neho
vykľul ťažký antikomunista, protirusky zmýšľajúci jedinec a
zástanca kapitalizmu, ktorý v Amerike videl svieži závan slobody
a pokroku. Až neskôr sa mal spamätať - aspoň v tej druhej
polovici. Vlastné ruské korene po starom otcovi z matkinej strany
si radšej nechal pre seba, veď ním toto zistenie ťažko otriaslo
a jeho partia protičervených by to nepredýchala vôbec, hoci na
tom pokojne mohli byť rovnako. Keď mal Mateusz 25 rokov, konečne
doštudoval a pred meno si spokojne mohol napísať Ing. a nechať sa
oslovovať "pán profesor," hold miesto ako učiteľ dejepisu a
geografie na Všeobecnom lýceu v Čenstochovej mu ponúkli skoro
okamžite. Prijal to. Tu sa jeho vášne zmiernili a istú dobu mal
nábeh na to, aby sa stal skutočným katolíkom, ale rýchlo
vytriezvel. Už plynutím času na vysokej škole sa pomaly učil
zvládať svoje schopnosti, vedel, že je to dlhá cesta, ktorú
vôľky-nevôľky musí absolvovať, preto trénovať až do
posledného dychu. Ako profesor mal aj napriek tomu dosť času,
ktorý zapĺňal nielen čítaním kníh (v tej dobe hlavne
paranormálneho zamerania a neskôr genetiky), ale aj ich amatérskym
písaním. Napísal niekoľko konspektov, niektoré aj dokončil, no
žiadne z jeho diel nevyšlo - nemal odvahu ich poslať. Spokojne
si učil študentov dlhých šesť rokov, mal všetko, čo chcel, a
máločo mu skutočne chýbalo...alebo skôr málokto. Behom týchto
šiestich rokov sa svet aj Mateuszovo okolie výrazne zmenili: v
momente, kedy sa verejnosť dozvedela o mutantoch (on sám preferoval
menej rasistické označenie "metaľudia"), uvedomil si, odkiaľ
pochádzajú jeho vlastné schopnosti. A spoločnosť?
Poľsko bolo voči správam o ľuďoch so superschopnosťami
skeptické a kontroverzné, a tak sa tu metaľudia mali dlhé roky
omnoho lepšie ako napríklad v USA, kde títo jedinci bojovali medzi
sebou i obyčajnými ľuďmi. Všetko sa však zmenilo, keď mal 32.
V marci toho roku sa dozvedel, že jeho otec bol zavraždený a na
ceste za sestrou zistil tú istú správu aj o nej. Bol načisto
zdrvený, ale rýchlo si uvedomil nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo
- bol totiž prenasledovaný ruským lovcom mutantov a so
zhoršujúcou sa situáciou vo svete po ňom začali ísť aj agenti
poľskej tajnej služby. Nemal na výber, opustil svoj starý život
i Čenstochovú a dal sa na útek. Bola to skúška ohňom, kedy
musel bojovať o holý život, aby prežil, a preto mnohokrát vzal
cudzí život, čo z neho v konečnom dôsledku vyprofilovalo muža,
ktorým je dnes. Napokon mu nezostávalo na výber nič iné, ako si
zmeniť meno na Matthew Claythorne a emigrovať do Spojených štátov,
kde si myslel, že bude v bezpečí. Omyl! Iba dva týždne po jeho
príchode do Whiteboardu v štáte Virgina, dňa 15. júla, sa
situácia vyhrotila a výsledkom boli tvrdé zákony, podľa ktorým
bolo de facto nezákonné byť metačlovek. Znovu sa dal na útek,
striedajúc mesto za mestom, dokým nezakotvil v New Yorku. Tu
narazil na dve mutantské organizácie - pridal sa ku Mutant
Underground s cieľom bojovať proti S.S. A toho cieľa sa drží
doteraz, čím spôsobuje vo vnútorných kruhoch mnohé rozkoly a
nepríjemné situácie, ale stanovil si, čo chce robiť, a nevzdá
sa toho! Preto prijal prezývku Overpoint a s očividne nemalým
nadšením ju dosť aktívne používa.