Darius Von Strucker

MUTACE

• Molekulární manipulace:  Jeho schopnost je protějšek jeho sestry, on má sílu tlačit částice a hmotu od sebe navzájem. Dokáže to udělat na fyzické úrovni, jako například tlačit lidi a předměty pryč od něho. Například může odhodit lidi, nebo různé předměty, tak jak se mu zlíbí. Dokáže manipulovat i s těžšími věcmi jako třeba autem Takového účinku může dosáhnout i na molekulární úrovni, aby se věci od sebe oddělily nebo roztrhaly na kusy. V současné době je zaměření věcí, které může zničit, nepřesné. Je to destruktivní a chaotická síla sama o sobě, ale když je poháněna jeho emocemi, stává se i neovladatelnou a nepředvídatelnou. Jeho síla nefunguje proti sestřiné. Protože táhne molekuly dohromady a on je tlačí od sebe, navzájem se tedy vyruší.
• Fenris:  Spojením své a sestřiny síly, vzniká síla neuvěřitelných rozměrů. Pokud se on a jeho sestra drží za ruce, jsou schopni redukovat neuvěřitelně silný a destruktivní výbuch světla. Cítí tak vše kolem nich, obzvláště když jsou uvnitř budov. Při spojení s Izzynou mutací, která věci spojuje a jeho mutací která věci odděluje, vytvoří sílu, kterou sami popisují jako schopnost "dělat cokoliv, co chtějí." Cokoli cítí, můžou zničit. Při použití této síly neútočí jako jednotlivci, ale jako jeden. Navzájem vidí očima toho druhého a cítí to co ten druhý, tak jako by byly jeden. Sami ještě nevědí kam jejich moc sahá, ale už teď mohou s jistotou potvrdit, její ryze destruktivní účel.

POPIS

• Akoby bol jeho život doslova tvorený tým jediným, prekliatym heslom. Vždy chcel viac, než mu ktokoľvek mohol dať. Než mu mohli dať zbohatlícki rodičia, než mu mohli dať ľudia v jeho okolí, než si mohol dať sám... Bol osobou, ktorá v nadradení postávala nad nimi všetkými, sledujúc ich z vrchu bez jedinkej, prostej emócie na tej prázdnotou a chladom poznačenej tvári. V slovách mnohých by bol opisovaný ako niečo necitlivé, niečo, čo nemá žiadne emócie a žije len z ubližovania iným. Niečo, od čoho nemôžete čakať dobro, pomoc ani láskavosti, pretože toho nie je psychicky ani fyzicky schopné. A možno taký skutočne bol. Skazený, zvrátený, neľútostný. Možno tie slová boli pravdivé a on by si zaslúžil večné zatratenie, zaslúžil zhorieť v tom najhorúcejšom pekle. Nenásytný, neukojiteľný a bažiaci po moci, po sile, ktorá mu už teraz prúdila pulzujúcimi žilami drsných rúk v podobe červenej, karmínovej krvi. No i tak to nebolo dosť. Nie preňho.
  
• Bol necitlivý, neúctivý voči životu? Možno, ale to jediné, čo ťa môže uchrániť od večnej viny a výčitiek, bolo uzamknúť sa pred tým, vyňať zo seba to dobré a nahradiť to prázdnotou, chladom. Emócie teda poznal viac-menej z vrchnej, povýšeneckej perspektívy, obalu od vnútra, ktorý mal vždy problém rozlíšiť. Ako biela od čiernej, alebo sarkazmus od momentu, kedy sa jeho nevhodné narážky stávajú realitou. Sebecký, vnútorne uzavretý, nedôverčivý, paranoidný a hlavne od istej chvíle chladný mutant, ktorý prakticky nie je schopný naozajstného priateľstva, nie je schopný pustiť kohokoľvek, až na jedinú výnimku z pravidla, reálne dnu.
  
• Taktiež je veľmi inteligentný, vychytralý aspoň v istých manipulatívnych aspektoch, pričom je to práve spurnosť, ktorá mu leží na pleciach, neriadiac sa nikdy žiadnymi pravidlami. Arogantný, nafúkaný, povýšenecký, príliš sebavedomý v každej, i tej najhlúpejšej oblasti. Rád provokuje ľudí, dráždi ich trpezlivosť a napokon sleduje, kam sú schopní vo svojej najväčšej zlosti zájsť. Prosto sa hral. Vypočítavo, chladne a ironicky za všetkých okolností, rovnako ako ten povestný, narušený úškľabok, ktorý večne zdobil tú zatratenú tvár. A že tej rád využíva.
  
• Jeho nálada sa často dokáže zmeniť behom sekundy, či už ju obopne vážnosť, nad ktorou večne nakrčí obočím a zopne perami, alebo hnev, ktorý dáva najavo už len postojom, ak mu niečo nie je po chuti. Po väčšinu situácií sa však snaží byť svojím najlepším "ja." A to je práve tá jeho sarkastická, provokatívna stránka s množstvom skrytých i neskrytých komentárov a pripomienok, ktoré zväčša nie sú ani na mieste a už vôbec nie vhodné. Tiež pôsobí uzavreto, no stále dostatočne dôveryhodne na to, aby sa mu darilo preniknúť všade, kde si zaumieni. Dalo by sa to nazvať aj tichou smrťou. Na pohľad pokojným, takmer až vyrovnaným pohľadom, ktorý sa v druhej sekunde premení na vášho najhoršieho nepriateľa, ktorý je pripravený bodnúť vás priamo do chrbta.
  
• Za každých okolností sa snaží zachovať si chladnú myseľ a konať tak ako to najlepšie vyhovuje jemu, pretože len tak sa môže uchrániť pred všetkým, čo ho ešte čaká. Možno ho to stavia do pozície obyčajného pankharta, kedy to vyzerá tak, že to najdôležitejšie preňho, je on sám, a presne tak to v konečnom dôsledku aj je. Snáď jediná osoba, ktorú sebe kedy skutočne a reálne vpustí, je jeho dvojča, Isabelle. A často ju vpustí omnoho viac, než by kto očakával od súrodencov a akejsi "súrodeneckej lásky," ktorá by medzi nimi mala panovať, avšak... nie je tak celkom len súrodenecká. Jeho trpezlivosť tiež nie je dvakrát honosná, často so sebou vedie doslova zdĺhavé boje, či sa to týka tých ľahších alebo aj ťažších rozhodnutí. Možno je príliš tvrdohlavý, možno len nedokáže prehrýzť nejaké náležitosti. Vždy býval prehnane ľahkomyseľný, ak sa raz pre niečo zaťal, nech to bolo už akokoľvek nebezpečné, hlúpe a nezmyselné, neexistovalo nič, čoby ho mohlo presvedčiť, čoby ho dokázalo zastaviť. A to celé len dvakrát podčiarkuje jeho impulzívnosť a nepredvídateľnosť. Nie je ľahké prísť na to, čo sa odohráva v útrobách jeho mysle, a v konečnom dôsledku, nikto s akoukoľvek štipkou sebazáchovy by do nej radšej nemal ani nazerať.
  
• Nezáleží mu na ľuďoch, ani na ich márnych životoch. Rovnako tak, ako prílišnými emóciami neoplýva ani k vlastným, má ich však o niečo málo viac v obľube, než bežných smrteľníkov. A na rozdiel od jeho sestry, smrť rodičov ho nikdy citovo nepoznačila. Možno len spôsobila, že ich stiahol ešte viac do úzadia, no nedokázala uňho vyvolať ani pocit smútku, empatiu, či vinu, ktorú spôsobovala jej. Nevinil sa. A nevinil ani ju. Bol to nešťastný spôsob objavenia ich schopností, no predsa len... bol. Matka a otec? Len ďalšie nevyhnutné obete pri jeho ceste za mocou. Nič menej a rozhodne nič viac.
  

HISTORIE

• Sprvoti ho obklopovala rodina. Rodičia, ktorí mu vždy zabezpečili všetko, po čom prahol, túžil. Bola to tá istá rodina, ktorá ho vychovala a ktorú v jedinom, deštruktívnom momente premenil na ničotný prach. Bol to záblesk, prosté žmurknutie očí, než im dvom nezostalo nič, čo by predtým nezničili. Im dvom... jemu a jeho sestre. Súrodencom s výnimočnými schopnosťami, ktorých vzťah nikdy nebol tak bratsko-sesterský, ako to býva v tých bežných rodinkách z predmestia. Až potom ho navštívila prázdnota. Prišiel ten nepreniknuteľný a trvalý... chlad.
  
• Vždy ho zaujímali vlastné schopnosti. Hranice, ktoré dokáže prekročiť, medze, ktoré môže bez ohliadnutia zdolať, zničiť... bez toho, aby sa vôbec obťažoval hľadieť na následky. Odkedy sa uňho prejavil X-Gen, začala sa na povrch dostávať i jeho pravá, skutočná tvár. A tá bola, poniekiaľ, menej nevinná, menej predvídateľná ako tá predošlá, nevyspelá a detská. Moc - slovo, ktoré preňho znamenalo všetko a zároveň ho ničilo zvnútra, ktoré stále bažilo po väčšej a väčšej. Koniec koncov, bol tak vychovávaný. Ako spratok, ako povrchný a arogantný kus nadradenca, ktorý nehľadí na potreby ostatných. Neustále chcel viac, než mohol dostať a len málokedy ho niečo dokázalo zastaviť. Chcel ju ovládať, chcel ňou manipulovať, chcel sa naučiť používať svoje dary, no bol príliš nesústredený, rozptýliteľný. Mnohokrát bezhlavo premýšľal, aký nedotknuteľný, mocný by mohol byť... ak by dokázal užívať i schopnosti svojej sestry, ak by ich jej mohol len tak, jednoducho, vziať. Lenže predstavy nikdy nedobehli realitu a snáď jediná starosť, cit, ktorý v jeho tele dokázal plať ako plameň sviečky, dokázala zapáliť jedine ona. Bola jeho druhou polovicou. Časťou, ktorá nešla odtrhnúť, nešla striasť. Časťou, ktorú si drží blízko, snáď čo najbližšie, nedovoliac nikomu, aby na ňu siahol, či ju nebodaj... ťahal preč, ďalej od neho. Napokon, okrem samotnej krvi, spájalo ich aj iné. Omnoho... špeciálnejšie a smrtonosnejšie puto. Schopnosť, ktorú nazvali - Fenris. Záblesk, žmurknutie, nekonečný buchot a nakoniec? Zostalo len ticho. Jemu ani Isabelle sa nestalo nič, ich rodičia však už nemali také šťastie. A nech už bol Darius akýkoľvek, nech už ho moc, na ktorú so sestrou práve prišli a ktorú zvierali vo svojich rukách tešila akokoľvek, nikdy ju neplánoval použiť takto. Použiť na... rodinu.
  
• Hľadali ich, zbierali pod troskami vily v Nemecku, ktorú predtým obývali... no bezvýsledne. Nemohli tam zostať, nemohli strácať čas, nemohli nechať voľný priechod tým zožierajúcim emóciám, ktoré v ten moment vládli snáď i v ňom, museli odísť, utiecť. Utiecť a nechať za sebou všetko, čo ich vinou padlo v popol. Bola to až tá chvíľa. Tá nočná obloha, ktorá ich sprevádzala na dlhej ceste do New Yorku a ktorá sa mihala pred jeho očami, čo sa doňho vryla. Nikdy dvakrát neoplýval bežnými pocitmi ako iné deti od detstva, ako tínedžeri v puberte, či dospelí v ich normálnych, nevýnimočných životoch. No vtedy? Až vtedy kompletne vytlačil i ten nepatrný zvyšok, ktorý tam po nich zostal. Otvárajúc svoje priezračné modré oči a hľadiac v ústrety temnote.
  
• Pridlhý čas sa skrývali ako také krysy. Skrývali sa pred ľuďmi, ktorí si ich napokon aj tak všimli, nútiac ich utekať. Nútiac ich dávať pozor na každý, hlúpy krok, ktorý spravia... aby nebol ten posledný. Pretože ich nasledovali, pomaly sa vliekli za ich chrbtami čakajúc na jedinkú chybu. Sentinel Services - organizácia, ktorá sa stala jedným z jeho hlavných a úhlavných nepriateľov, ktorých sa zaviazal premeniť v prach rovnako tak, ako to urobil aj so svojimi rodičmi. Ako to 15. júla urobil uprostred ľuďmi preplneného parku, kde ich niekoľko desiatok agentov zavlieklo do rohu, z ktorého už nebolo úniku. A on už ani nechcel utekať. Už nikdy viac. Prečo by aj? Jeho moc v spojení s Isabelle, bola nevídaná, mimoriadna. Stačilo len zaťať prsty do jej hánok a sledovať katastrofu, deštrukciu a smrť, ktorá opäť bola jediné, čo po nich zostalo. Matky a otcovia s deťmi, bežní smrteľníci, ktorí nemali ani potuchy, že sa z dnešnej prechádzky už nikdy nevrátia domov. Ale aspoň nejaký mali, zatiaľ čo on... ten svoj zmazal z povrchu zemského. Jeho sestra bola jediným domovom, jedinou stálou istotou, ktorú mal a stále má. Nič iné, nikto iný, v jeho živote prakticky nemá žiaden význam, žiadnu dôležitú hodnotu, ktorej by sa zdráhal ublížiť, či zbaviť. Vždy to tak bolo a najskôr vždy to tak bude.
  
• Nezáležalo im na mŕtvych. Boli to len nevyhnuté obete, ktoré padli preto, aby oni mohli prežiť. Aby neboli chytení a do histórie sa tak patetický deň mohol zapísať snáď ostrejšie a hlbšie, než ktorýkoľvek predtým v spojení s mutantmi. Deň 7/15. Deň, ktorý spustil spád hneď niekoľkých udalostí, ktoré ani zďaleka nevystupovali v ich prospech. Možno preto sa potrebovali niekam zašiť. Preto jednou z najlepších možností bolo členstvo v inej, protichodnej organizácií, zloženej z ich vlastných. Hellfire Club.
  
• Darius nikdy neprestal vystupovať proti ľuďom, ktorí sa ich priamo i nepriamo pokúšali loviť. Vlastne... ani jeden z nich. Postupne sa dostali až do vnútorných kruhov, ktoré im zabezpečovali dôležitejšie a značne mocnejšie postavenie, z ktorého sa už skutočne dalo niekoľko vecí ovplyvniť. A on rád ovplyvňoval.